Každý niekde začína a niekde pokračuje

Autor: Renata Ifková | 13.10.2012 o 9:13 | (upravené 13.10.2012 o 11:09) Karma článku: 6,92 | Prečítané:  233x

Nakoľko je tento prípevok úplne prvý na tomto blogu, rada by som predstavila zameranie mojich príspevkov a čo ma viedlo k tomu, založiť blog i tu na sme.sk . Každý z nás ide v živote určitou cestou a hľadá spôsoby ako sa k niečomu alebo niekam dopracovať či posunúť. Každý z nás má iný pohľad či už na svet a dianie v ňom, či už na svoje blízke okolie alebo na udalosti, ktorými v živote prechádza. Niekto pláva v živote ako ryba vo vode, niekto sa ním prediera ako zviera húštinou. Niekto vidí svetlo na konci každej tmy a iný vidí iba tú tmu. Dlhé roky som patrila k ľuďom, ktorí videli tmu i tam, kde jasne žiarilo slnko, prešla som mnohými húštinami, kým som prvý raz zazrela blikajúci plamienok svetielka v mojom živote. Keď sa pozriem spätne na smerovanie, mám pocit,že idem pospiatku ako rak, od nešťastia k šťastiu, ale každý ideme nejakým smerom a každý musí čo, to v živote zažiť, aby vedel čo je pre neho dôležité. Odkedy som sa ocitla vo svetle svojho života, začala som inak vnímať aj tmu, ktorá z času na čas príde. Pozerám sa inak i na udalosti, ktoré mi prídu nesmierne dôležité, pretože sa ma dotýkajú ako človeka žijúceho na tejto planéte.

Odkedy si pamätám, vždy so chcela meniť svet, chcela som byť možno Matkou Terezou a prinášať lásku i tam kde je najmenšia pravdepodobnosť, že sa ujme. Bohužiaľ som vždy narážala do čínskeho múru tým, aké to malo odozvy. Kým som pochopila, že zmeniť svet sa nedá, že svet si robí čo chce či sa nad ním rozčuľujem, plačem alebo prosím, prešlo veľa času. Cesta k uvedomeniu bola nesmierne namáhavá a mnoho krát som si odrela nielen kolená, padala som závratnou rýchlosťou ku dnu a znovu a znovu začínala.

Keď človek padne na dno, každý na neho pozerá z výšky a s určitou nadradenosťou, pretože ľudia, ktorí nikdy nepadli, nemajú predstavu aké to je. Som vďačná za svoje pády, naučili ma neodsudzovať ľudí, ktorí z akéhokoľvek dôvodu majú problémy.  Naučila som sa práve takýmto ľuďom podať pomocnú ruku, aby mali možnosť znova vstať. Hambíme sa za to, že sa nám nedarí a máme strach požiadať niekoho o pomoc, máme strach niečo zmeniť, pretože máme pocit, že sme v tom momente nikto. Život mi ukázal, že každý deň je príležitosť zmeniť čokoľvek. Tí, ktorí to nepoznajú, ťažko pochopia aké ťažké je vstať a dať život do poriadku.

Prešla som rôznymi duchovnými učeniami, naučila som sa rôzne rozvojové techniky a stále sa zdokonaľujem v tom, čo robím. Ľudia mi vraveli už dávno, aby som písala. Písala som, to áno, ale nie verejne, skôr sama pre seba. Až tento rok som sa dokázala otvoriť natoľko, aby som vedela prejaviť svoju formu písania aj verejne. Išla som na to od konca...napísala som knihu, písala príspevky pre priateľov a na svoje narodeniny založila stránku, na ktorej píšem svoje úvahy a vnímania sveta. No a teraz som dospela do štádia, kedy dokážem posunúť svoje príspevky aj širšej verejnosti.

Prečo teraz a prečo na tento blog? Som tvorivý človek, ktorý sa nesmierne rád učí. A človek sa dokáže učiť každý deň niečo nové ak stretne niekoho, kto mu má čo odovzdať. Nie je umenie písať o čomkoľvek a vybúriť sa na komkoľvek. No kým som sa odhodlala začať písať verejne, musela som sa presvedčiť, že dokážem uniesť akúkoľvek kritiku od ostatných ľudí, pretože nie každý bude so mnou súhlasiť, nie každý dokáže vnímať svet tak ako ho vnímam ja. Na druhej strane, učila som sa písať formou,ktorou nikoho neurazím, ktorou nebudem zbytočne čokoľvek napádať a kritizovať.

Za posledné roky som sa naučila, že vonkajšie dianie sveta nezmením a nie je to ani úmyslom v podaní mojich príspevkov. Mením svoj vlastný svet a delím sa s ním o moje pocity. Čítala som tu článok najväčšie klišé na blogoch, zaujalo ma v ňom to, ako odhaľujú neistotu a nízke sebavedomie blogerov. Majú nesmiernu pravdu v tom, že ľudia majú nízke sebavedomie, je v nich toľko strachu z kritiky, že radšej mlčia ako keby vyjadrili svoj názor. Práve preto som tak dlho čakala so založením blogu. Naučila som sa však vnímať ľudí ako zrkadlá, to čo ich hnevá na mne, majú sami v sebe, to čo mňa hnevá na ich kritike, nemám vysporiadané vo svojom vnútri.

Pred pár dňami som dala komentár k jednému článku a jeden človek mi napísal....prečítala si si pár kníh a teraz si múdra. Prečítala som mnoho kníh, stále nie dosť a nie všetky, no nepíšem z teoretickej roviny, píšem to, čo som prežila, to čo viem reálne zhodnotiť, ako som sa pozerala na život v tme a ako sa naň pozerám z terajšej pozície vo svetle. Či si blog nájde svojich čitateľov ukáže čas, no nič to nezmeí na mojej radosti z písania.

Prajem všetkým krásny sobotňajší deň :o)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Komu a prečo to vyhovuje?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.

TECH

Zistili, prečo Samsungu vybuchovali a horeli mobily

Pri Galaxy Note 7 nešlo o záhadnú chybu, ale o zlú konštrukciu.


Už ste čítali?